Máme za sebou Mikulášsky čas a čaká nás ten vianočný. Častokrát počujeme, že Vianoce sú čarovným časom, obzvlášť kvôli detskej radosti v očiach a detskej viere v zázraky. Myšlienka je krásna, na prvý pohľad vzbudzuje, že deti prežívajú veľa radosti a čaro Vianoc je pre nich mimoriadnym zážitkom.  Zároveň spolu so začiatkom sviatočného obdobia v mnohých rodinách možno badať fenomén ,,ježiškovskej výchovy“. Je to jav, ktorý sa zahajuje približne pred začiatkom decembra a trvá približne do konca decembra.

Pre ilustráciu, čo ježiškovská výchova je, nám môžu slúžiť bežné situácie z každodennosti. Druhák, ktorý písal ježiškovi náhodne nájde od neho odpoveď ráno pod vankúšom, kde mu Ježiško oznamuje, že jeho list teda dostal, a berie ho na vedomie. Či však želané darčeky dostane, závisí od toho, ako bude mať upratanú detskú izbu a či bude poslúchať mamičku. Následne ,,ježiško“ v liste spomína, že sa na to mamičky pred Vianocami opýta a rozhodne sa, či si darčeky druhák zaslúži.

Pri štedrovečernom stole sedí široká rodina so štyrmi deťmi rôznych vekov. Ošívajú sa, rozprávajú medzi sebou, chichúňajú. Jeden odbehne na záchod, druhý sa napiť, tretí skúmať prehrávač, z ktorého hrajú koledy. Starému otcovi dôjde trpezlivosť, jeho predstavy o tom, ako má štedrá večera vyzerať sa rozchádzajú s realitou. Chce mať situáciu čím skôr nastavenú k svojej spokojnosti. Tak zaznie veľmi efektívne: ,,Dobre, volám Ježiškovi, že pre tieto zlé deti, ktoré nesedia pri stole, žiadne darčeky dnes nemusí nosiť.“ Berie do ruky telefón a predstiera hovor. Zrazu počuť dupot náhliacich sa nôh a detský plač s prosbou, aby tak nerobil. S ňou aj prísľub, že nebudú ,,zlé“ a nech to o nich ježiškovi neprezrádza. Starý otec pozdvihnutý originálnosťou a účinnosťou svojho nápadu sa teda nad deťmi veľkodušne zľutuje a teda darčeky neodvolá, aspoň do ďalšej epizódy rozvrátenej predstavy o ideálnom stolovaní.

Mnohí si na prvý pohľad povedia- milé, neškodné, efektívne. Čo ale v realite zažíva dieťa? Zažíva, že tak ako je nie je postačujúce. Že potešenie a radosť je treba si zaslúžiť, no o tejto zásluhe však rozhoduje niekto, ku ktorého spokojnosti treba veci robiť, v tomto prípade nejaký dospelý. Teda, tento dospelý má tú moc toto potešenie a radosť prideliť alebo odobrať, jediné od čoho tento proces závisí je dosiahnutá miera jeho spokojnosti.  Tak sa sviatočný čas stáva honbou za napĺňaním predstáv dospelého a je to čas strachu, či uspokojovanie predstáv bude dostatočné. Dieťa robí veci nie preto, že rozumie prečo je dôležité je ich robiť, ale preto, že má strach z odobratia výhody. Akonáhle vidina tejto výhody pominie, vec robiť nemá zmysel a netreba ju ďalej robiť.

Je to čas, kedy si deti v skutočnosti nie sú so svojimi rodičmi bližšie, pretože v týchto situáciách, ani z jednej strany, neprúdi medzi nimi láska, ale kšeft. Chceš toto, urob to čo chcem a môžeš to mať. Je to obdobie pre rodiča zdanlivo najpohodlnejšie v roku, lebo odrazu sa veci dejú.

Zároveň je trpkým vytriezvením, ako dospieť k spolupráci, keď už po sviatkoch  táto sviatočná postava ďalej nemôže byť rodičom namiesto neho.  Bez chýbajúcej ,,páky“ na dieťa odrazu nevie zabezpečiť, aby sa diali veci, ktoré boli samozrejmé trebárs ešte pred sviatočným obdobím. Dieťa nás tu nechce vytrestať, len veľmi bystro poukazuje na to, že kedykoľvek na prácu s ním používame moc a strach, nie sme skutočne silným rodičom, o ktorého sa dá oprieť a od ktorého sa dá učiť. Dieťa túži po rodičovi stojacom vo svojej sile, ktorý vie nástrojmi lásky a pomoci ukázať prečo niektoré veci robíme tak a iné zase inak, alebo prečo ich robiť treba, či naopak ich nerobiť vôbec. Lebo len v nastavení lásky, bez pocitu ohrozenia, môže prebiehať učenie a spolupráca. V každom prípade, kedy využívame moc a strach, nie sme v tom  spoločne, len sa snažíme uhájiť práve ten svoj záujem. Jedna strana sa síce môže vzdať a prispôsobiť, no v rodinných vzťahoch a vo vzťahoch s deťmi takto prihadzujeme tehličky do múru medzi nami namiesto toho, aby sme sa priblížili a žili skutočnú lásku.

Tieto situácie sú v podstate skvelou školou pre rodiča samotného, aby mohol skúmať svoje vnútorne dianie a pátrať, ktoré slabé miesta sa mú v nich ozývajú a posilňovať ich. Skúmať svoj vnútorný priestor a reakcie, ku ktorým je popudzovaný. Môže uzrieť veľkú sieť programov, kvôli ktorým mu táto konkrétna situácia vadí a nevie s ňou naložiť. Strach zo straty moci, potreba vyhrať, keď veci nie sú ako ja chcem, zlyhal som, keď veci nie sú perfektné, nepodal som dostatočný výkon, je mi nepríjemné, že ma súdi okolie, potrebujem uznanie zvonku, a množstvo iných. V skutočnosti rodič nevidí tú situáciu takú aká naozaj je, ale vidí ju podľa toho, čo v ňom spúšťa. Teda rieši v nej primárne seba, aby vypol diskomfort, ktorému ho vystavuje, nie situáciu ako takú. Neochota vojsť do svojej témy oslabenia, ho všetkými možnými spôsobmi núti, situáciu vypnúť, aby nepohodlie z nej prestalo. Tu sa však ničomu neučíme, otočili sme sa chrbtom šanci získať vnútornú múdrosť a nájsť zdravý a zrelý postoj k tomu, čo sa deje. Keď toto vnútorne dianie vieme bdelo pozorovať a u seba adekvátne ošetriť môžu sa stať dve veci. Buď situácia prestane vznikať, lebo už bola pochopená lekcia, ktorú prinášala. Alebo nám jej výskyt prestane spôsobovať nepohodlie. Obe možnosti prinášajú do rodiny viacej porozumenia a pohody.

Keď je pre nás dôležité, aby bol v izbe poriadok, môžeme dieťaťu vysvetliť, že ak tu majú prísť nové hračky, potrebujeme mať pre nich miesto,  môžeme s dieťaťom vytriediť tie, ktoré sú pokazené a ďalej neslúžia, prípadne z ktorých už vyrástlo a možno je ochotné ich posunúť ďalej. V našej rodine sme momentálne v procese obráteného adventného kalendára, kedy každý člen sa každý deň vzdá jednej veci, ktorá je funkčná, no jemu samému už doslúžila, viac ju nepotrebuje a chce, aby robila radosť inde, kde si ju nemôžu dovoliť. Pre nášho staršieho je to celkom intenzívny proces, kedy sa v ňom vyplavuje veľa obáv, neistôt, dilem a zároveň súcitu. Deje sa v ňom veľa procesov, ktoré potrebujú čas. Hračky sa zatiaľ nedokázal vzdať žiadnej, hoci ide o takú, s ktorou sa už nehrá, je to preňho náročné, a tak zatiaľ do krabice odkladá len sladkosti, alebo ozdoby so svojho vianočného stromčeka. Možno na to nedozreje v tomto adventnom období, možno ani o rok, možno až o dva, no nechávame tomu slobodu, lebo zvnútornie, len to čo vychádza zo slobodného srdca. Pozoruje nás, čo odovzdávame a naciťuje si celý proces, ktorého je schopný sa účastniť tak, ako na to momentálne má. Izbu si dieťa najradšej upratuje, ak sme ochotní byť pri tom, s niečím vypomôcť, aby sa mu to nezdalo príliš náročné už v začiatku a nemalo chuť to vzdať už predtým ako sa do toho pustí. Môže to byť príjemne spoločne strávený čas, kedy sme k poriadku dospeli, hoci spoločne, no každým spoločným upratovaním je v tom dieťaťu ľahšie a zakaždým toho zvládne viac samé.

Ak chceme stráviť štedrovečernú večeru bez stresu, môžeme ju s deťmi tiež riešiť v predstihu. Samozrejme je treba mať reálne očakávania vzhľadom na vek dieťaťa, ako dlho v akom stave je preňho reálne vydržať. Tiež treba rátať s tým, že deti, ktoré vedia, že darčeky budú po večeri, ju do seba čím skôr nahádžu, aby boli bližšie k momentu odovzdávania. Teda budú mať (ne)zjedené oveľa skôr ako dospelí.  Môžeme dieťa pripraviť na to, že sa jedná o veľkú slávnosť, kde budeme všetci spolu, pekne sa oblečieme a budeme jesť vianočné jedlo. Môžeme deťom vysvetliť, že ak ešte iní jedia, môže ich vyrušovať pobehovanie a stále odchádzanie od stola a neje sa im tak dobre. Môžeme deťom pripraviť nejaké miesto mimo stola po dojedení, kde spolu môžu stráviť čas, kým dojedia ostatní a pôjde sa k stromčeku. To už je na zvážení každej rodiny nakoľko a aké veci sú pre ňu dôležité. Tieto veci fungujú ale iba vtedy, ak ich má rodič zvnútornené, má dôveru v dieťa aj v seba samého ako rodiča, že vie nájsť spôsob, aby sa dialo čo je potrebné a všetci sa v tom cítili dobre.   Ako budú deti rásť vedia vydržať stále dlhšie a zároveň budú samé nasledovať ako to v rodine je. Chcieť o dvojročného dieťaťa, aby zvládalo veci ako tridsaťročný dospelý je nereálna požiadavka, ktorá je garanciou frustrácie na oboch stranách. Slávnosť sa dá prežiť krásne aj keď si dovolíme prestať sa brať tak vážne a naladíme sa možno aj na detské vnímanie radosti. Každý ďalší rok zvládnu toho viac. Z našej skúsenosti sa dieťa oveľa radšej pridá k dospelému, ktorý robí veci v mene lásky a radosti, než k dospelému, ktorý je plný požadovania a strachu.

Za nás prajeme všetkým rodinám tú skutočnú pohodu, ktorá je za celým sviatočným obdobím. Kedy si dovolíme viac sa stíšiť, menej hovoriť a viacej vnímať seba aj druhých. Deťom prajeme rodičov, ktorí si vedia poradiť aj bez autority sviatočných postáv. Rodičom prajeme zažiť skutočnú blízkosť so svojimi deťmi, aby zažili aké silné vie byť skutočne prúdenie lásky medzi nimi, o ktorom tieto sviatky primárne sú. Všetkým veľa lásky.