Áno… Dôverne známe z každej strany. Každej, ktorá sme to zažili. Nie sú piatky, nie sú víkendy, obzvlásť keď príde novorodený tvor, 24 hodín denne na tebe závislý. A právom… Lebo však len teba pozná, z teba vznikol, v teba vyrástol a vybudoval svoje dokonalé telo, z teba sa narodil, z teba potrebuje byť živený…Na teba túži sa obracať, lebo tam vie, že správne sa nachádza. Tak magické, jedinečné, posvätné a zároveň tak teba celú potrebujúce. Zmietaš sa medzi stavmi ,,milujem ho tak, až bojím sa čím má sa mi ešte kam srdce rozpínať“ a ,,ešte jedna takáto noc a fakt to nedám“. Miluješ, nedá sa prestať, tak to dokonalá príroda zariadila, že spraví ho, práve to tvoje, najrozkošnejšie na celej Zemi, aj ho vybaví úsmevom skôr než vôbec poriadne vidí na teba, nech má nástroj jak si ťa zakaždým presvedčiť, že stojí za to, práve ono,  aj keď nevládzeš.

Boli sme tam, všetky… Som presvedčená. Vídam nás, načúvam nám , prizerám sa našim príbehom aj chaosom v nich, dilemám, poznaniam, odbočkám, voľbám, návratom, útekom… Ktoré nás často zachránia, ktoré musia prísť, aby sme sa na chvíľu nadýchli, rozpamätali sa na to, že sme dakedy boli aj niečím ďalším, aj stále sme, ale teraz to je proste väčšinu času Mama. Mama, ale býva v žene. Tá sa, ale potrebuje niekedy zotaviť, niekedy si pripustiť, že dnes je ten deň, kedy ich všetkých neznáša a čim viac ich neznáša tým viac po nej lezú a utierajú si do nej sople a polepené ruky. A keď to môže pred niekým ešte aj nahlas povedať, že hej dnes je ten deň, a ten je ju s úsmevom a prijatím vypočuje a pošepká ,,aj ja“, zisťuje, že sila sa vracia späť. Že to, čo mohlo vystúpiť z tmy jej srdca tam už nemusí byť väznené a upozorňovať na seba v každej situácii, kedy sa ozve vyčerpanie alebo ďalšia potreba tvora síce rastúceho, ale stále ešte niečo potrebujúceho. Keď už nie 23 hodín z dňa sa kojiť, tak skrytejšie potreby, ktorými dorastá do seba a ty ako mama musíš novu reč lásky hľadať, aby si ho stretla v novom a rozumela a vytvorila priestor tomu, čo v tejto chvíli je pre ňho bytostnou výživou.

A prejde rok, dva, tri, príde ďalší taký tvor, lebo príroda má taký brilantný nástroj na teba, že akonáhle ma decko dva roky, ty si povieš, že ale však to nakoniec je už celkom ľahké s ním, bolo by zlaté mať ďalšie.  Porodíš a zrazu sa rozpamätávaš aké to bolo tie prvé dva roky. Ale tak keďže príroda myslela na ten úsmev, ešte pred ostrým videním, tak zas si chytená a ti to celé pripadá kúzelné… Len teraz tam už nie je len to nové , ale aj to staré, a to zas iné strategicko- takticko- manažérske schopnosti ťa vedie si osvojiť.

Fázy ,,dovolenky“ zvyknú mať rôzne podoby. Od úžasu nováčika, po zvažovanie dojemnej pesničky na tvojom pohrebe, keď skolabuješ na únavový syndróm, fáza ,,už to mám, už viem ako na to, už zvládam“- zakaždým keď si toto povieš sa môžeš spoľahnúť, že ti za mesiac decko z toho vyrastie a hľadáš to odznova, fáza ,,však to nie je také ťažké, spravme si ďalšie (tu sa vraciaš k fáze ,,úžasu nováčika“ a zahajuješ ďalší cyklus).

A hej prvé decko má ďalšie a ďalšie narodeniny a tie roky, sa ti dajak v absolútnom čísle zdajú crazy, že toto si ideš takú dobu. Lebo obzvlášť keď najviac si unavená abo chorá, tak oni ochorejú na niečo trikrát ,,dramatickejšie“ takže v tom momente sa prehlasuješ za zdravú, obzvlášť, keď muž nie je doma.

Pomedzi to si nájdeš nejakú psychohygienu mimo domu (keď máš odvahu a ustojíš si to pred zdeseným pohľadom muža, že hej ani jedno dieťa tam so sebou neberieš), aby si na chvíľu mala čas pre seba, kde chodíš sa zotaviť. Abo rozbehneš biznis (keď máš odvahu a nemáš sebazáchovu 🙂 ) takže odchádzaš z domácej roboty, do ďalšej roboty- tu mysli na to, nech je to aj tá psychohygiena v tom už, bo keď nie je tak si došla a na tú už nie je kedy…

Ale k čomu vlastne smerujeme týmto… Hej už je to 6 rokov. Šialených, dlhých a zároveň bleskových, namáhavých, najmilujúcejších a najtransformujúcich šesť rokov.  Často som utekala, často sa mi zdalo, že už nedám ani jednu takúto noc, alebo deň, fázu, situáciu a predsa som dala ďalších tisíc. Musela som preč, aspoň na chvíľu na pár hodín, dakedy, občas, príležitostne abo pravidelne, bolo to jedno. Mohla som sa nadýchnuť, lebo keď som sa nadýchla po mojom návrate moje oči a srdce boli schopné nadychovať požehnanie, ktoré mi život daroval. Vybudovala som si krásnu prácu, ktorú milujem a ktorú som sa nemohla dočkať až budem robiť naplno, keď mi skončí materská. V septembri bude mať druhý tvor 2,5 roka. Z každej strany zaznieva či nastupuje od septembra. Veď že však konečne, po šiestich rokoch aká by to bola úľava. Aká príležitosť. Druhé deti to dávajú aj skôr a ľahši než tie prvé. Hej boli momenty, kedy som sa na to tešila. že to príde, že to bude, predstavovala som si aké to bude a že uau. Lebo veď už som šesť rokov full time mama. A to druhé teraz začína seriózne rozprávať, plnohodnotne sa vteľuje do sveta, je z toho nadšené a po každom novom objave a poznaní ma hľadá pohľadom, čí to čo vidí, žije, vníma, vidím aj ja. Túži sa o to deliť. O seba. Túži to zdieľať. S nami.  A ja som začala celú túto našu epizódu cítiť a nazerať z opačnej strany. Nie AŽ šesť rokov, ale už LEN 9 mesiacov. Posledné mesiace tohto dokonalo nedokonalého šialenstva. Posledné mesiace čara, ktoré nám život ponúka, a ktoré nám patrí. Spolu. Hnala som sa, hľadala, tvorila, budovala, aby bolo k čomu prekročiť keď toto raz skončí. Prešla som obrovským procesom a premenou, ktorá ku mne teraz prehovára, že to čo je TERAZ je tým darom a učením života. Už nepotrebujem bežať naraz niekoľkými smermi. Túžim viac ako kedykoľvek inokedy STÁŤ a kráčať tými poslednými mesiacmi, ktoré nám takto spoločne ostávajú…Práve tu v tomto mieste, kde sa deje celý ten zázrak ukotvenia v sebe, rodine a láske, ktorý sa stane  motorom na ceste do sveta.

ĎAKUJEM za celých šesť rokov aj za posledné drahocenné mesiace. Ďakujem za túto jazdu, ktorá nás x-krát ohla, zlomila, rozsypala, premenila, obnovila a zakaždým poskladala do novej verzie nás samých. Verzie, ktorá so sebou zakaždým prinesie nové kvality a poznanie a dovoľuje objavovať a milovať život. Ďakujem týmto dokonalo múdrym a krásnym tvorom, že venovali nám túto skúsenosť a mohli sme sa práve my stať práve ich rodičmi. Nech vnímame odkazy našich detí, ktoré nám dennodenne pripomínajú naše limity, výzvy, dary, zranenia, príležitosti v nás a dokonalosť života, ktorý k nám prehovára v každom nádychu, ktorý spolu zdieľame. Toto je náš príbeh a naše poznanie, vaše môže byť úplne opačné a to je krásny manifest života vo svojej rôznorodosti. Každá pravda, ktorá sa líši od tej našej nám odkrýva závoj, za ktorým sa tiež deje život vo svojej jedinečnej podobe. Ďakujem za každého, kto ich zdieľaniu dokáže vytvárať priestor prijatia, lásky a podpory.

Veľa lásky nám.

Priestor pre ľudské stretnutia a zdieľania, ktorý si vytvárame  v Košiciach.