Je pre mňa zakaždým úžasné pozorovať ako sa na nás podpisuje história prežitých ženských priateľstiev. Koľko nedôvery, strachu, uzavretosti, izolácie si nesieme ako pozostatky zo vzťahov, ktoré boli plné posudzovania, súperenia, ohovárania, neprijatia, rán, intríg, sklamaní alebo nedostatočnej podpory, opatery, či lásky. Vídam, aké je náročné, pre mnohé dokonca nemožné, predstaviť si zdieľať seba a svoj svet s inými ženami, tak skutočne ,,dohola“.  A predstava zdieľať sa takto dokonca s ,,cudzími“ ženami, (ktoré vidíme prvýkrát) vzbudzuje častokrát takmer ,,paralytický“ stav. 🙂

Ale čo vnímam ešte silnejšie je, čo sa deje potom, keď tú odvahu predsalen naberieme. Hlboko v duši ženy, ktorá sa ocitne v priestore zdravej a podporujúcej ženskej energie, čosi zapadne na svoje miesto… A ona sa začne rozpomínať. Aké to určite kedysi dávno medzi nami ženami bolo a ako nám to bytostne chýba… Kde nie je potrebné obzerať sa cez rameno odkiaľ príde zrada, očakávanie alebo posúdenie.  Kde nie je potrebné byť v strehu, dosahovať výkon alebo sa chrániť, odrazu stačí len BYŤ. Tak ako sme naozaj.

A odtiaľ, z tohto miesta, začne opatrne, spočiatku veľmi neisto, vykukovať Pravda ženy. Začne vykukovať cit, vnem a poznanie. Začne vykukovať vedenie, sila aj zraniteľnosť. Začne horieť plamienok prijatia, blízkosti, záujmu a bezpečia. Odkrýva sa vízia a vnútorná ženská hrdosť. Začne pulzovať radosť a láska.

Začne sa dýchať opatera. Nie, nie je to opatera, ktorá za nás preberá zodpovednosti, zametá pred nami chodníček a odkladá z neho všetky polená, kamene a prach. Je to opatera, ktorá nám pripomína, že sme hodnotné a milované. Je to opatera, ktorá dôveruje v našu silu a kompetenciu prejsť čímkoľvek, čo nám šľahá do tváre rozfúkané konáre života s jeho učením, a potom nám ošetrí šrámy po získanej múdrosti. Je to opatera, ktorá tlieska našim víťazstvám a fandí našim výzvam. Pri našich ,,prehrách“ je na blízku a drží priestor poznaniu, ktorému sa z nich učíme a zalieva objavenú silu, ktorá z nich klíči.

Cit a vnem…

Keby som mala vybrať najsilnejšiu devízu ženy bol by to je cit. Cit nie len v zmysle lásky, či prejavov náklonnosti, ale cit, ktorý rozoznáva skutočné. Cit, ktorý rozpoznáva ako TO je. Ako v sebe, tak aj v situáciách a tak aj v druhých. Cit pre pravdu. Z tohto citu pre pravdu sa rodí opatera na mieru. Opaterou si nepredstavujme len nejaké slúženie, či obetovanie sa pre všetkých naokolo. Opaterou myslíme to, čo je práve v tejto chvíli skutočne potrebné.

Niekedy to môže vyzerať tak, že táto žena sedí vedľa inej ženy, ktorá práve padá do tmy, svojej životnej krízy a nesnaži sa jej pádu zabrániť. Lebo zavníma, že by ju tým obrala o skúsenosť, že ten pád je schopná ustáť a následne sa po ňom ,,postaviť sa na vlastné nohy“, po ktorej jej odvážna rastúca duša práve bytostne volá. Ostáva, ale sedieť na kraji jamy, odkiaľ jej hádže jedlo, spieva, povzbudzuje ju a pripomína, ako jej dôveruje a verí, že z nej nájde cestu hore. A keď sa jej to podarí, tak ju stíska a spoločne s ňou oslavuje jej víťazstvo, rast a premenu. 

V inej situácii naopak cíti, že teraz je chvíľa plnej pomoci a starostlivosti, ktorá poslúži rozpamätaniu sa na vlastnú silu, ktorá sa spotrebovala v predchádzajúcich náročných skúškach.

V iných vie kedy sa stiahnuť a vytvoriť priestor plnej samote, v ktorej sa deje veľká premena.

Je to cit toho, čo je práve teraz skutočné. Cítiť seba, cítiť sa navzájom nás vedie k tomu, čomu v živote práve vytvoriť priestor a čo práve potrebuje premenu. Znamená to načúvať šepotu života v nás a medzi nami.

Ženy potrebujú iné ženy!

Áno, sme v dobe individualizácie, samostatnosti, zodpovednosti a autonómie, to je všetko super a potrebné. Ale verte, že žena, ktorá sa v živote cíti sama a bez chýbajúcej ženskej podpory prechádza životnými skúškami s omnoho väčším vyčerpaním a zotavovaním sa než žena, ktorá všade, kde sa ocitne, cíti za svojim chrbtom zástup milujúcich, múdrych a podporujúcich žien. Nemusia byť ani fyzicky prítomné, ich bytie a podpora je prítomné s ňou a v nej.

Tieto ženy jej pripomenú jej svetlo, keď je pohltená tmou. Pripomenú jej jej silu, keď sa cíti slabá. Umožnia jej sa zrútiť, aby sa vybudovala nanovo. Tieto ženy držia priestor tomu, čím prechádza a v ich pohľade a prítomnosti cíti podporu, dôveru a lásku.

Zažíva prijatie, opateru a oslavu seba. A zároveň sa díva do nekompromisného zrkadla, ak by mala nutkanie vidieť v ňom o sebe len to, čo ju podrží v komfortnej zóne, alebo nevidieť, čo jej bráni rásť. Ženské sesterstvo je ohňom našich jedinečností, v ktorom sme každá polienkom, vďaka ktorému môžeme horieť teplejšie a svietiť žiarivejšie. Ak začneme vyhasínať, sú tu ďalšie, ktoré to podržia, kým sa rozpomenieme na svoj oheň, aby sme mohli opäť vzbĺknuť.

Nie, nie je to jednoduchá cesta. Mnohokrát sa nám na nej ozvú staré boliestky, mnohokrát zakopneme a doudierame sa. Mnohokrát sa zachováme ,,po starom“ a potom to naprávame s úctou k tomu, čo skutočne spolu chceme žiť. Neraz sa nám trasú kolená a drkocú zuby od strachu, či naozaj môžme sa takto ukázať, takto otvoriť, takto byť videné a počuté. Aj sa nechtiac zraníme, či šliapeme na miesta, ktoré sa ozývajú bolesťou či túžbou po uzdravení. Môže nám to ísť kostrbato a ,,nešikovne“,ale to všetko stojí za to, každým ďalším krokom to môcť žiť o niečo plnšie, o niečo celistvejšie, o niečo bohatšie. Chce to bdelosť, starostlivosť a záujem. Potrebuje to otvorenosť, pravdu, priestor a prijatie. Volá to po odvahe, zraniteľnosti a bytí.

Ženská láska, podpora, prijatie a cit bude tým, čo uzdraví svet. Nech máme dostatok odvahy v srdci opäť sa objať a zísť, stať sa spojenkyňami a podporovateľkami seba nazvájom po celom svete. Aby sme sa mohli rozpomenúť, aká sila je v tom, keď sa máme navzájom.